Súrodenci Ptáčkovci sa venujú bojovým športom, na ktorých poli sa im v súčasnosti darí vyhrávať najväčšie svetové súťaže. Čo Martinu a Josefa tento rok čaká, ako sa cítia medzi rivalmi a aké aktivity vymysleli pre deti v Moldavsku? Dozviete sa spoločne s ďalšími zaujímavosťami v našom rozhovore.

V prvom rozhovore sme sa vás pýtali, aké úspechy si ceníte najviac. Pribudli k nim nejaké?

Martina: Áno, od nášho rozhovoru sa toho mnoho udialo. Napríklad som ako prvá Európanka získala čierny opasok v hand to hand combat, vyhrala Svetový pohár, majstrovstvá sveta a podobne.  Taktiež som ukončila bakalárske štúdium a nastúpila na magisterské. Tiež som sa stala Vyslankyňou dobrej vôle Ministerstva zahraničných vecí, s bratom sme rozbehli mnoho projektov pre nevidomých, deti a ženy. Na množstvo vecí som pyšná.

Pepa: Je veľmi dôležité si uvedomiť, že každý úspech si vážim rovnako. Od nášho posledného rozhovoru som obohatil svoju zbierku o 3 tituly majstra sveta v grapplingu. Aktuálne som držiteľom štvornásobného titulu majstra sveta v grapplingu. 

Aký je svet bojových športov? Pociťujete medzi vašimi súpermi rivalitu aj mimo súťaž, alebo držíte spolu ako jedna veľká komunita?

Martina: Konkurencia tu vždy bola, je a bude. Pred závodmi panuje veľmi nepríjemná a konkurenčná atmosféra. Všetci sa navzájom pozorujú a tipujú. Zápasy bývajú veľmi vyhrotené. Správanie ale vždy záleží na národnosti a povahe každého. Po závodoch si podáme ruky, porozprávame sa a ideme ďalej. Niekto dokáže prijať porážku, nájdu sa ale aj takí, ktorí toto nezvládajú. 

Pepa: Nerobil by som rozdiel medzi rivalitou v bojových športoch a inom športe. Rivalita je všade a vždy. Nemôžem tvrdiť, že spolu držia všetci ako jedna komunita, ale poväčšine medzi sebou máme dobré vzťahy. Ako vraví Martina, atmosféra je vždy veľmi vyhrotená, ale to k profesionálnemu športu patrí. 

Dostal som rany a začal plakať. Keď to videl otec, prihlásil ma na bojové športy.

Ako vám vlastne napadlo venovať sa takým športom? Od koho prišla prvotná myšlienka?

Martina: Mne nič nenapadlo. Bol to nápad mojich rodičov. V škole som mala problémy a bola šikanovaná. To ich priviedlo k myšlienke prihlásiť ma na bojové športy.  Nikto nepredpokladal, že sa raz bojovým športom budem naplno venovať. Všetci ma aj odrádzali, že bojové športy nie sú vhodné pre dievčatá. 

Pepa: Poslednú dobou som si túto otázku veľmi obľúbil. Martina bola šikanovaná v škole, ale ja som bol šikanovaný doma Martinou. Vždy prišla z tréningu a nutne si potrebovala niečo vyskúšať. Dostal som jednu, dve rany a začal plakať. Keď to videl otec, hanbil sa za mňa, a preto ma prihlásil na bojové športy.

Vďaka športu veľa cestujete. Aká krajina pre vás bola najzaujímavejšia, a ktorá naopak sklamala? A stále vám robia spoločnosť batohy Cabinzero? 😀 

Martina: Každá krajina je niečim zaujímavá a z každej si vždy odvážame množstvo zážitkov. Myslím, že sú pre mňa zaujímavejšie krajiny, kde nie je mnoho turistického ruchu. Radi objavujeme zeme, ktoré nie sú typickými výletnými destináciami. Na cestách nám robia vždy spoločnosť batohy a kufre od Bagalio – nech už sa chystám na diplomatickú cestu, návštevu, športovú akciu či závody. K tomu vozíme nášho maskota – pandu Pandoru.

Pepa: Sme cestovatelia, ktorí preferujú cestovanie do „netradičných krajín“. Nemáme radi vyhlásené turistické atrakcie. To ale neznamená, že niekedy necestujeme do veľkých miest. Na cestách nás sprevádzajú batohy Cabinzero už viac než 2 roky. Je veľmi oslobodzujúce cestovať len s príručnou batožinou. Máme len to najnutnejšie.

Aké najväčšie zranenie ste si prežili? Na ako dlho vás obmedzilo?

Martina: Väčšie aj menšie zranenia sa objavujú stále. Najväčšie zranenie som ale nemala z bojových športov. Stalo sa mi pred 2 rokmi na kolieskových sánkach. V tej dobe som chcela skúsiť niečo nové. Rozdrvila som si a polámala chodidlo. Bola som absolútne odpísaná. Veľká životná lekcia. 

Pepa: Keďže som rýchlo vyrástol, mám problémy s kolenami. V pravom mám utrhnutý meniskus. Občas sa stane, že mi koleno preskočí. Je to nepríjemné, keď mi počas zápasu koleno „vypadne“. Musím ho vždy rýchlo vrátiť. 

Hand-to-hand combat je dynamický, rýchly a silný sebaobranný systém.

Jeden z vás sa venuje disciplíne hand-to-hand combat, druhý grapplingu. Na amatéra ako som ja pôsobia oboje ako pomerne brutálne disciplíny. Prečo ste si ich obľúbili? Môžete jednoducho vysvetliť, o čo v nich ide?

Martina: A to, že sú. Páči sa mi, že je v tejto disciplíne všetko možné. Nosíme kimono (to symbolizuje bežné oblečenie, ktoré ľudia nosia na ulici), jedná sa o dynamický, rýchly a silný sebaobranný systém. Bývajú tu veľké zranenia, ale myslím, že každý šport má nejaké svoje úskalia.

Pepa: Ja sa venujem grapplingu. Je to bojový šport, v ktorom sa snažíme ukončiť zápas pomocou lámania rôznych častí končatín, pák alebo škrtenia. Obľúbil som si to, pretože tento šport je veľmi rozmanitý. Je tu mnoho techník, ktoré sa možno naučiť. Obľúbil som si to aj z toho dôvodu, že viem, že ma čaká ešte dlhá cesta.

Martina, stretli ste sa niekedy s podceňovaním vašich schopností len preto, že ste žena?

Martina: Samozrejme, že občas takú nejakú hlúposť započujem, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu. Verím sama v seba a nikto ma ľahko nerozhodí. Teraz už nie. Predtým som sa takými myšlienkami zaoberala a bolo to zle. 

Venujete sa aj tréningu a výuke detí. V čom sa práca s nimi líši od práce s dospelými? Vnímajú bojové športy inak? 

Martina: S deťmi je omnoho väčšia práca. Horšie sa sústredia, človek musí aktivity viac striedať, je ťažšie ich niečo naučiť. Niektoré deti šport napríklad vôbec nezaujíma, ale je to len záujem rodičov. Prichádzajú k nám aj deti, ktoré napríklad majú aj problémy v škole, pristupujeme k nim viac individuálne. Všetko sa snažíme učiť hravou formou. Aj dospelákov a ostatné skupiny. Je škoda, že sa všetci bojových športov boja, majú čo naučiť. Učia rešpektu, úcte, disciplíne.

Pepa: Dnešná spoločnosť má obrovské nároky. Práca sa líši prevažne v prístupe. Tréningy sa snažíme vždy koncipovať pre určitú skupinu. Bojové športy vnímajú dobre. Našim cieľom je prevažne naučiť deti a dospelých schopnosť brániť sa. 

Nejaký čas ste strávili s deťmi v rumunskom Banáte. Prečo práve tam? Boli tamojšie deti iné, nielen čo sa týka športu a tréningu, než deti české?

Martina: Podporujeme české menšiny po celom svete. Deti sú úplne skvelé, veľmi dobre sa s nimi pracuje. Sú šikovné a zvedavé. A vždy sa na nás veľmi tešia a my na ne. 

Pepa: Akurát sme sa vrátili z Moldavska, kde sme navštívili ďalšiu českú menšinu v dedine Holuboje. Tu sme si pre deti pripravili rôzne aktivity. Deti si pre nás na oplátku pripravili aj ukážku svojich tradíc a miestnych zvyklostí. Nesmierne nás to napĺňa.

Pustili ste sa do vlastného merch-a, aký to má pre vás význam? 

Martina: Veľký, máme tým detí, usporiadame rôzne projekty a sme pre mnohé inšpiráciou. Dostávame tiež mnoho pekných odkazov, čo nás moc teší. 

Pepa: Já naviažem na Martinu. To, že nám ľudia píšu, vnímame ako pozitívnu spätnú väzbu. Píšu nám rôzne vekové skupiny, to nás neuveriteľne nabíja a motivuje do ďalšej práce. Našu kolekciu sme vymýšľali spoločne so segrou. Ona vždy niečo vymyslí a ja jej to vždy pomôžem dotiahnuť. Navzájom sa dopĺňame. 

Venujete sa sociálnym sieťam? Ja sama sledujem Facebook, staráte sa aj o nejaké ďalšie? Akú pre vás majú hodnotu a význam? Pomáhajú v nejakom smere vašej kariére?

Martina: Sociálne siete majú v dnešnej dobe veľkú moc. Ja sama mám Facebook a Instagram. Pre mňa sociálne siete nič moc neznamenajú. Príde mi smutné, že v dnešnej dobe každého zaujíma len počet lajkov a followerov, a nie obsah. Dávam na sociálne siete príspevky, skôr to mám ale ako taký svoj denníček.

Pepa: Samozrejme sa nám éra sociálnych sietí nevyhla. Ja sám si budujem značku prevažne na Instagrame a na Facebooku. Rovnako ako Martina využívam sociálne siete ako taký spomienkový denníček. Mimo to je to pre mňa aj spätná väzba.

Čo vás v novom roku čaká? Na čo sa pripravujete? A kam sa chystáte cestovať?

Martina: Čaká nás množstvo nových výziev a príležitostí. Taktiež mnoho prekážok, ale verím, že ich všetky zvládneme. Práve sme sa vrátili z Moldavska, kde mal brat exhibičné závody a taktiež sme tam pripravovali aktivity pre deti, podnikli výpravu do českej dediny a mnoho ďalšieho. Taktiež nás čakajú svetové šampionáty, budeme organizovať ďalšie projekty pre deti proti šikane, taktiež som bola vyslaná reprezentovať ČR na svetovej konferencii na podporu detí na Srí Lanku a podobne. Naše plány budú veľmi závisieť na bezpečnostnej a hlavne zdravotnej situácii. Všetko tomu prispôsobíme. 

Pepa: Možností je veľa, ale ako vraví segra – bude záležať hlavne na zdravotnej situácii. Radi by sme urobili tour po Európe, ale uvidíme, nebudeme predbiehať. Určite nás ale môžete sledovať a držať nám palce. Budeme radi. 

Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov!

Zdroj fotografií: Facebook Martiny Ptáčkovej a Josefa Ptáčka

Úvodná foto: Martina Houdek

Viac o tom, ako sú súrodenci Ptáčkovci neporaziteľní, sa môžete dočítať taktiež v už predtým zverejnenom článku na našom blogu.