I keď Rumunsko nie je krajina s modernou infraštruktúrou, rozhodli sme sa naštartovať takzvaného Malucha a Feldu a východoeurópsku krajinu preskúmať. Čo sa oplatí v Rumunsku vidieť? Kde si rozbijete auto? A aký je to pocit stretnúť medveďa?

Rumunsko – krajina zahalená predsudkami a tajomstvom. Krajina známa vďaka slávnemu upírovi Drakulovi a jeho rozprávkovo desivom hrade niekde v hĺbke Karpát. Krajina skrytá pod úpätím dvojtisícoviek, vlnami Čierneho mora a bohatá na čisté ľudské príbehy.

Cintorín plný radosti

Prvou prirodzenou zastávkou asi 90 kilometrov od hraničného prechodu v meste Petea je veselý cintorín Sapanta. Hoci sa jedná o známu turistickú atrakciu, značenie nie je príliš dobré a po dedinke budete asi chvíľu blúdiť. Chvíľka zmätenosti za to ale stojí. Cintorín je tvorený pomaľovanými drevenými náhrobkami, na ktorých sú vyobrazení zosnulí. Väčšinou pri tom, čo robili najradšej, alebo čo bolo ich zamestnaním.

V priebehu dvoch prvých dní sme zistili, že bude najlepšie vyhnúť sa mestám a väčším dedinám a držať sa v prírode. Mestá sú totiž zašlé a neudržiavané, a pre niekoho, kto ide v tak nápadných autách, aj z hľadiska všeobecnej pozornosti dosť nepríjemné.

Transfagaraš – legenda, ktorá nesklame

Zamierili sme teda rovno k “Ceste sveta”. Je ňou jedna z najmalebnejších ciest na svete – Transfagaraš. Horský cestný prechod má okolo deväťdesiat kilometrov a my sme sa naň napojili v meste Cartisoara. Potom už stačí zaboriť zadok do sedadla a držať si čeľusť, pretože z tej nádhery nejednému cestovateľovi rozhodne spadne.

Čeština “out of nowhere”

Nabrali sme smer priamou cestou na východ a na jednu noc sa zastavili neďaleko Brašova v meste Bran, odkiaľ sme mali druhý deň naplánovanú cestu na Drakulov hrad Poienari. Plány nám ale pokazila medvedica, ktorá niekoľko dní pred naším príjazdom vrhla v oblasti mladé a cesta naprieč hlbokým lesom bola preto uzavretá. Večer pred postavením stanu sa nám dokonca medvedia rodinka ukázala, delil nás len metrový potôčik.

Neotáľali sme a rozhodli sme sa zamieriť na juh. Tam, kde stretneme českých rodákov, tam, kde sa uchovala česká kultúra. Reč je o Banáte. Región neďaleko hraníc so Srbskom tvorí niekoľko českých dediniek, napríklad Svätá Helena, Rovensko alebo Svätá Alžbeta. My sme sa zastavili v dedinke Gerník. Viedla k nej len lesná cesta, a naše nie zrovna najmladšie autá mali s terénom čo robiť.

Už na prvý pohľad sme si v Gerníku pripadali ako v južných Čechách, avšak v 19. storočí. V tej dobe sem Česi prišli a hľadali úrodnú pôdu. Postupne za nimi prichádzali ich rodiny a oblasť sa rozšírila až do Srbska. Malé biele domčeky s farebným lemovaním okien, veľké drevené vráta a dobytok ťahajúci povozy ale ostali nezmenené.

A práve preto má Banát to pravé kúzlo. Miestny ponúkajú turistom ubytovanie, vyspíte sa na masívnych posteliach pod obrázkom Panny Márie, umyjete sa ľadovou vodou a raňajkujete domáci syr a mlieko. Okolité hory, úrodné polia a dobytok sú jediná obživa, ktorú obyvatelia majú. Ich deti odchádzajú späť do Čiech, aby sa uživili, budúcnosť Banátu je preto nejasná a vratká.

Nedocenená prírodná bodka na záver

S odporúčaním osemdesiat ročnej babičky z Gerníku a kufrom plným domácej marmelády odchádzame späť na sever k hraniciam s Maďarskom, nesmieme ale minúť Transalpinu. Leží pár desiatok kilometrov západnejšie od Transfagarašu a spája mestá Novaci a Sebes.

Ide o úplne iný zážitok než na Transfagarašane. My sme noc predtým prečkali v podhorí v stanoch a hore vyrazili o šiestej ráno. A bola to tá najlepšia voľba. Na ceste nikto nebol a my sme tak mali jasne zelené lúky posiate ovcami, hmlu stúpajúcu z lesov a cestu vinúcu sa naprieč kúzelnou prírodou len pre seba.

Stúpanie bolo skôr pozvoľné, odpovedalo tomu aj okolie. Okolo nás sa netýčili špicaté vrcholky, ale zelené pastviny a horské pláne. Na vrchole, asi v dvoch tisícoch metrov, fúkal taký vietor, že sme nemohli ani stáť. Usadili sme sa preto do trávy a raňajkovali s výhľadom na rumunské Karpaty.

Pretože naše vozidlá neboli v perfektnom stave a v polke cesty nám tamojší autoopravár zváral vo svojej garáži na kolene utrhnutý tlmič (dávajte si pozor na cesty medzi Sapantou a Baia Mare, neoplatí sa nekľučkovať), nemohli sme dôjsť na samý východ Rumunska k Čiernemu moru. Tam sa ale za prázdnymi plážami, ošarpanými hotelmi a ďalšou stránkou známeho neznámeho Rumunska vydáme nabudúce.